directions_bikeZačiatok konca?

Stojím pri okne a pozerám sa na mesto, ktoré sa pomaly topí v súmraku. Dnes sa stalo niečo zvláštne. Niečo, čo ma zastavilo uprostred kroku ako blesk z jasného neba. Po rokoch — po mnohých, mnohých rokoch — mi prvýkrát z vlastnej hlavy vyšla myšlienka: čo keby som odišiel?

Nie zvonka. Nie od niekoho iného. Z vnútra.

Sirény

Poznáte ten grécky mýtus o sirénach? Tie bytosti, čo spevom vábili námorníkov na skaly? Celé roky som bol Odysseus, priviazaný k sťažňu vlastného presvedčenia. Sirény spievali — a spievali krásne.

„Poď k nám, bude ti dobre."
„Kráľovský plat, dovolenky v Tatrách, benefity ako z katalógu snov."
„Flexibilný čas, homeoffice, moderné kancelárie, ovocie na stole každé ráno."

Rodina — tá najbližšia, tá, ktorú milujem — mi to opakovala ako mantru pri raňajkách, obedoch, večeriach. Zmeň prácu. Zmeň prácu. Zmeň prácu. Ako kvapka, čo má preraziť kameň. Kamaráti volali. Známi lákali. Headhunteri písali správy, ktoré zneli ako ľúbostné listy.

Ale ich vábenie, prosby, odporúčania — to všetko sa odrážalo odo mňa ako okrúhliaky od panciera tanku. Dopadli, odskočili a spadli do trávy. Žiadna trhlina. Žiadne zaváhanie. Ani škrabnutie na povrchu.

Bol som pevnosť.

Prvá trhlina

A potom prišiel dnešok. Tá myšlienka nevošla dverami. Neprišla poštou. Nezazvonila. Narodila sa vo mne — tichá, nenápadná, ako prvý púčik na strome, o ktorom si myslíš, že už nikdy nerozkvitne. Prvýkrát za dlhé roky som nepočul cudzí hlas — počul som svoj vlastný. Čo keby...?

Len dve slová. Kratšie ako povzdych. Ale ťažšie ako celý svet. Vraj keď Talleyrand videl Napoleona po návrate z Ruska — zlomeného, premrznutého, s armádou rozfúkanou ako popol po vetre — vedel. Nepovedal to nahlas, ale vedel. Toto je začiatok konca. Nie výstrel. Nie výbuch. Len tichý, sotva počuteľný praskot v základoch impéria. Žeby bol dnes môj Talleyrand?

Dom, ktorý sme stavali

Neberte ma zle. Neplánujem zahodiť klávesnicu a ísť pásť ovce na kopci kdesi pod Poľanou. Zdravím bývalého kolegu, ktorého som osobne nikdy nestretol, ale jeho príbeh — vývojár, čo jedného dňa zavrel laptop a otvoril brány ovčína — sa mi zaryl do pamäti ako rytina do kameňa. Krásny príbeh. Ale nie môj. Aspoň zatiaľ nie.

Zatiaľ neplánujem meniť nič.

Ale... Viete, kedysi to bol dom. Náš tím nebol len skupina ľudí, čo sedeli vedľa seba a písali kód, alebo sem-tam zdieľali zážitky na teambuildingoch. Bol to živý organizmus. Rodina — nie tá, čo sa len tak nazýva na firemných plagátoch, ale tá skutočná, kde cítiš teplo, kde sa smejete nad hlúposťami, kde sa hádky končia pivom a ospravedlnením, nie mailom z HR.

Ten dom stál pevne. Aj keď vonku fúkalo. Aj keď prišli deadliny, čo vyzerali ako lavína. Aj keď zákazníci menili požiadavky rýchlejšie ako počasie v apríli. Stáli sme spolu, pretože sme chceli stáť spolu.

Erózia

Ale potom — pomaly, tak pomaly, že si to spočiatku ani nevšimneš — začala erózia. Prvý kolega odišiel. Povedali sme si: to sa stáva. Rozlúčili sme sa, popili, zaželali šťastie. Ostal po ňom prázdny stôl, ktorý čoskoro obsadil niekto nový. Niekto milý. Ale iný. Potom odišla ďalšia. A ďalší. Každý odchod bol ako vytiahnutý kameň z múru. Spočiatku to múr vydrží. Ale časom sa objavia praskliny.

A neboli to len odchody. Prišli nové pravidlá. Nové požiadavky. Nové procesy, formuláre, schvaľovacie kolá. Každé jedno samo o sebe nevinné — ako jednotlivá snehová vločka. Ale vločka za vločkou, vrstva za vrstvou, a zrazu stojíš po pás v snehu a nemôžeš sa pohnúť.

Firemný duch — ten neviditeľný, ale hmatateľný tmel, čo nás držal pokope — sa postupne rozpúšťal. Ako soľ vo vode. Stále tam bol, niekde, ale už si ho necítil na jazyku. To, prečo sme sa kedysi rozhodli zostať — prečo sme odmietali tie kráľovské platy a Tatranské dovolenky — to sa vytrácalo. Odchádzalo po špičkách, bez rozlúčky, ako hosť, čo sa vytratí z párty skôr, než si niekto všimne, že je preč.

Otázka

A tak stojím tu. V dome, ktorý je stále ten istý — rovnaké steny, rovnaká adresa, rovnaké logo na dverách — ale vo vnútri sa všetko zmenilo. Ako keď sa vrátiš po rokoch do rodného mesta a ulice sú tie isté, ale obchody sú iné, tváre sú iné a vzduch vonia inak. Prečo vlastne zostávať v dome, ktorý už nie je domovom?

Záver, ktorý nie je záverom

Aktuálne neplánujem nič meniť. Tá myšlienka prišla a odišla — ako vták, čo si na chvíľu sadne na parapet, nakloní hlavu, pozrie sa ti do očí a odletí. Ale vieš, že tu bol. A vieš, že sa môže vrátiť.

Možno ma len vesmír provokuje. Hádže kamienky do tichej hladiny, len aby videl, ako sa rozbehnú kruhy. Možno skúša, či som ešte pevnosť, alebo sa múry už začali droliť.

Alebo bol dnes naozaj začiatok konca?

Neviem. A možno to ani nepotrebujem vedieť. Nie teraz.

Príbeh pokračuje. Stránky sa otáčajú, aj keď sa niekedy zdá, že dej stojí. A jedno viem iste — každý koniec je len novým začiatkom v prestrojení. Každé zavrené dvere sú len pozvánkou otvoriť ďalšie. A ten prvý púčik na strome, o ktorom si myslel, že už nikdy nerozkvitne? Niekedy práve ten rozkvitne najkrajšie. Uvidíme. :)